Preskočiť na obsah

Čo je prirodzená ľudská strava?

  • strava

Človek je asi jediný tvor na svete, ktorý má zmätok v tom, čo má jesť.

Panda je takmer výlučne bambus, koala zase eukalyptus. Kravy jedia trávu a vlci jedia mäso. Väčšina živočíchov má výrazne obmedzený jedálniček. Iba človek sa snaží jesť „zo všetkého trošku“, „vyváženú stravu“, a mať „na tanieri dúhu“.

Čo je však prirodzená ľudská strava?

Tím vedcov z Izraelu a Portugalska sa pokúsil na túto otázku odpovedať v štúdii o tom, kam na potravinovom reťazci patrili naši predkovia. Ide pravdepodobne o najpodrobnejšiu a najobsažnejšiu štúdiu svojho druhu.

Človek všežravec – a čo ďalej?

O tom, že človek je všežravec nie je pochýb. Dokážeme stráviť ako rastlinnú, tak aj živočíšnu stravu, a autori štúdie spomínajú aj rôzne archeologické nálezy, ktoré dokazujú, že sme už oddávna jedli oboje. Skutočnou otázkou však je, koľko sme jedli čoho.

Väčšina cicavcov sú totiž tiež všežravce, ale väčšina týchto všežravcov má silné preferencie pre jedno alebo druhé. Čiže väčšina ich kalórií pochádza buď z rastlín alebo so zvierat. Aj šimpanzy aj vlci sú napríklad všežravce, lenže vlci jedia rastliny iba keď musia, a šimpanzy jedia zvieratá len občas.

Otázka, kam teda patrí človek, je celkom na mieste.

Pravá paleo strava

Ako jedli naši predkovia – lovci a zberači – pred 2,5 miliónmi až 12 000 rokmi? Ak máme odpoveď na túto otázku, vieme aj, ako naše telá očakávajú, že budeme jesť my. Pretože ľudia začali pestovať plodiny iba pred asi 10 000 rokmi, zatiaľčo druh Homo existuje v relatívne málo zmenenej podobe vyše 2 miliónov rokov. Ak by sme ako Homo existovali hodinu, ešte pred 20 sekundami by sme boli lovcami a zberačmi.

Nakoľko vyberaví boli naši predkovia? Čo zbierali a lovili?

Preskúmaní z každej strany

V tejto štúdii autori vzali do úvahy množstvo rôznych faktorov, od prvkov ľudskej fyziológie a genetiky, cez archeologické a paleontologické nálezy, až po etnografiu. Spolu takto v článku uvádzajú takmer 30 rôznych indikácií, ktoré naznačujú ako naši predkovia jedli, a ako sa ich jedálniček v priebehu vekov vyvíjal.

Človek – lovec tuku

Záver, ku ktorému dospeli je, že sme od zrodu nášho druhu pred vyše 2 miliónmi rokov až donedávna (pred 15 000 rokmi) jedli prevažne mäso veľkých cicavcov. Rastliny boli len malým doplnkom našej stravy – pravdepodobne v časoch, keď sa lov nedaril.

A nielenže sme boli prevažne mäsožravci, my sme jedli toľko tuku, koľko sa do nás vošlo. Lovci tuku, tak nás nazval hlavný autor štúdie Miki Ben-Dor. Archeologické a paleontologické nálezy totiž ukazujú, že sme sa snažili uloviť vždy tie najtučnejšie jedince, aj keď to bolo ťažie, než loviť tie staré a choré.

Tu sú niektoré z ďalších argumentov, ktoré ukazujú, že sme boli predátormi veľkých zvierat:

  • vysoké energetické nároky – človek vyžaduje veľa energie, a deň nie je dosť dlhý na to, aby sme získali dosť kalórií z rastlín (divokých paleolitických rastlín – moderné plodiny sú iné)
  • tukové rezervy – na rozdiel od ostatných primátov si vieme uložiť množstvo tuku. Pravdepodobne sme túto schopnosť potrebovali, aby sme prežili, keď sa lov nedaril.
  • genetická adaptácia metabolizmu na tuky – niektoré naše gény zdieľané so šimpanzmi sa vypli, aby sme vedeli tráviť veľké množstvá tuku
  • nízke pH v žalúdku – naše žalúdky sú kyslejšie než u väčšiny mäsožravcov; sú kdesi až na úrovni mrchožrútov
  • črevný systém – naše črevá sa podobajú viac na tie u mäsožravcov, než na šimpanzie
  • podobne ako mäsožravce máme menej výraznú odpoveď na inzulín
  • menej prežúvania – oproti našim vzdialeným predchodcom, už paleolitický človek mal menej vyvinuté žuvacie ústrojenstvo, čo naznačuje mäkké jedlo – mäso a tuk
  • telo prispôsobené na lov – keďže sme sa vyvinuli z opíc, nemali sme šancu zdediť obrie tesáky a pazúry, miesto toho však máme napríklad ramená, ktoré vedia vrhať oštepy, alebo aj schopnosť ubehať korisť k smrti
  • veľa malých tukových buniek – bylinožravce ukladajú tuk v menšom množstve veľkých buniek, zatiaľčo mäsožravce vo veľkom množstve malých. Naše sú jedny z najmenších
  • sociálne správanie mäsožravcov – zdieľanie jedla, deľba práce a spoločná výchova mladých sú typické pre predátorov
  • dlhovekosť – žijeme oveľa dlhšie ako naši opičí príbuzní. Možno preto, že skúsenosti starších pri love boli veľkou výhodou
  • analýza rádioaktívnych izotopov z paleontologických nálezov naznačuje, že sme boli výrazne mäsožraví, asi na úrovni vlkov (až do obdobia pred 15 000 rokmi)

Viac rastlín v strave

To, nakoľko rastliny patrili do nášho jedálnička sa počas milénií menilo. Jedenie mäsa bolo to, čo nám dovolilo vyvinúť si veľké mozgy, a odlíšiť sa tak od našich najbližších ľudoopých príbuzných. Ako sa človek stal človekom, bol mäsožravec.

Rastliny sa do našej stravy začali vo väčšej miere vracať až niekedy pred 15 000 rokmi, čiže po dvoch miliónoch rokov takmer úplného mäsožravectva. Ukazujú to napríklad analýzy izotopov, výskyt nástrojov na spracovávanie rastlín a zubné kazy.

Bolo to v období, keď veľké cicavce vymreli (vraj je možné, že preto, že sme ich všetky zjedli my). V tom čase klesla aj priemerná výška ľudí, zmenšili sa nám mozgy, a začali kaziť zuby.

Svet našich predkov bol iný

Autori štúdie poukazujú na to, že stravu našich predkov nemôžeme jednoducho odvodiť z toho, čo jedia dnešní lovci a zberači, aj keď sa o to vedci často pokúšajú.

Svet sa totiž výrazne zmenil a nepobehujú nám tu mamuty, mastodonty a ani stáda bizónov. Veľkých cicavcov ostalo menej druhov, a aj tie, čo máme, ako napríklad slony, majú malú populáciu.

Moderné kmene lovcov a zberačov preto nemajú šancu žiť tak, ako by boli žili pred miliónmi rokov.

Možno je to jeden z dôvodov, prečo sme takí zmätení z toho, čo máme jesť. Naša prirodzená korisť tu už jednoducho nie je. Za mňa môžem povedať len vďaka bohu, že sme sa naučili chovať kravy (a vďaka bohu za slaninu).

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.