Preskočiť na obsah

Nemám rada prvý trimester

Tehotenstvo je krásne obdobie. A ťažké obdobie. Ako raz niekto povedal, alebo skôr povedala: tehotenstvo je najkrajší dôvod cítiť sa mizerne.

Ja som veľmi rada tehotná. Je to naozaj výnimočný čas, a vedieť, že som pri zrode nového života je krásne. Ale aj tak. Nemám rada prvý trimester. A keď vravím prvý trimester, myslím tým prvých 18 týždňov v mojom prípade, pretože vtedy miznú moje prvotrimestrové symptómy.

Ja viem, že toto je blog o pohybe, nebojte sa, aj k tomu sa dostanem (marginálne).

Keď som bola tehotná prvýkrát, v roku 2016, prvý trimester ma absolútne položil. Dostala som totiž hyperemesis gravidarum.

Mohli by ste ma prosím dať do umelej kómy?

Čo sa v prvých dvoch dňoch javilo ako celkom „milá“ nevoľnosť v štýle „aha, som tehotná“, veľmi rýchlo prerástlo na monštrum, ktoré som nečakala.

Pred tehotenstvom mi zle prišlo len veľmi zriedka a vracala som ešte zriedkavejšie. Zvykla som žartovať, že mám železný žalúdok. Zbožňovala som hojdačky, kolotoče a dopravné prostriedky hojdavého druhu a môj žalúdok o nich ani nevedel. Pamätám si dokonca jeden prípad črevnej chrípky, kde sa mi podarilo nevracať celú dvadsaťminútovú cestu autom, až kým som sa nedostala domov a nedovolila žalúdku, aby sa svojho obsahu zbavil.

Nevracať je pravdepodobne jedna z najtrápnejších možných superschopností, ale ukázalo sa, že ma nakoniec zachránila.

V prvom trimestri (čítaj: do 18. týždňa) mi totiž bolo tak nevoľno, akoby som práve zjedla pokazené ustrice. A to neustále, 24 hodín denne. Naplo ma asi 50 krát denne, ale chvalabohu vracala som iba zo 2 krát denne. Samozrejme, so všetkými opatreniami, ako neotvárať chladničku, nechodiť do potravín, nekráčať príliš rýchlo, nesústrediť sa, odstrániť všetky pachy, nevariť, neležať na ľavom boku, nemyslieť na mrkvu, nepiť vodu bez bubliniek, a vždy mať v ústach nejakú sladkosť výrazne umelej sladkej chuti. Naozaj, v dni, keď som si trúfla ísť na prechádzku som sa vždy otáčala naspäť na cestu domov, keď som bola v polke cukríkovej zásoby. Ak som sa prerátala, povracala som sa do kríkov.

Bola to tá absolútne najhoršia skúsenosť v mojom živote. Peklo na zemi. A najhoršie na tom je, že viem, že som mala relatívne miernu verziu hyperemesis. Bola som síce dehydrovaná, vyčerpaná a deprimovaná, ale nevracala som až tak často a dokázala som čo-to zjesť. Mala som šťastie.

(Inak, ak si niekto týmto teraz prechádza, a chcete sa porozprávať s niekým, kto vám nebude odporúčať zázvor, pokojne píšte.)

Cvičenie? Zdravá strava?

Nie je prekvapením, že naposledy bol prvý trimester len o prežití a všetky moje plány cvičiť a zdravo jesť išli bokom.

Keď som otehotnela druhýkrát, teraz v 2020 (ak ma niekto poznáte a nevedeli ste, tak: tadá!), dúfala som, že sa nevoľnosti vyhnem a aj kvôli tomu som sa rok vopred držala nízkosacharidovej stravy. A či už to bolo tým, alebo niečím iným, podarilo sa. Nevoľnosti som sa síce nevyhla, ale hyperemesis áno. Na vracanie mi bolo 24 hodín denne, až do 18. týždňa, tak ako predtým, ale intenzita nevoľnosti bola neporovnateľne nižšia.

Teraz to urobím „správne“

Keďže tentoraz som netrávila všetok čas v snahe nevracať, myslela som si, že budem cvičiť ako pred tehotenstvom.

Ha! No určite! Tentoraz som pocítila iné prvosemestrové radosti, ktoré som si minule neuvedomila, lebo ich hyperemesis zatienila.

Ako napríklad tá únava. Potrebu ľahnúť si, som obvykle pocítila už okolo 9 ráno. Niežeby som mohla, ale rozhodne som si chcela ľahnúť. Dni sa zmenili na čakanie na posteľ. Nevoľnosť, aj tá nie extrémna, je vyčerpávajúca a dosť nepríjemná. Navyše, telo sa začína meniť. Metabolizmus, objem krvi, svalový tón – všetko zmeny, ktoré nie je vidieť, ale je ich poriadne cítiť. A spomenula som už tú absurdnú únavu? Život sa obmedzil na tie absolútne najnutnejšie veci, dokonca ani na srandu mi obvykle neostala energia.

Chvalabohu, prešlo to. Dnes už viem zase cvičiť, zdravšie jesť, dokonca mám chuť znovu vám písať články! Ale ten prvý trimester (čítaj: 18 týždňov) to proste nešlo.

Najdôležitejšie je prežiť

A tak som sa zase raz niečo naučila. Niekedy sa proti prúdu plávať nedá. Alebo dá, ale je to hlúpe. Tehotenstvo, a prvý trimester špeciálne (nech u vás trvá akokoľvek dlho), nie je čas na „dokonalosť“ a prekonávanie rekordov. Je to čas počúvať svoje telo a dopriať mu to, čo potrebuje, zmieriť sa s tým, že nad niektorými vecami nemáme jednoducho kontrolu, nastaviť si priority a nechať sa unášať prúdom. Vlastne je to dobrá príprava na príchod bábätka.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.