Preskočiť na obsah

Ženské telo nie je zemiak, alebo Mýtus o pôrodnej dileme

  • Pôrod

Niekedy trvá veľmi dlho, kým sa nové myšlienky uchytia, či v spoločnosti, kultúre, alebo vede. Niekedy však trvá ešte dlhšie nechať staré, neplatné myšlienky zomrieť. Najmä také, ktoré akosi „dávajú zmysel“. Dnes chcem hovoriť práve o jednom takom mýte, ktorého sa akosi nemôžeme zbaviť, a ktorému sa občas hovorí pôrodná dilema (obstetrical dilemma po anglicky, ak to chcete googliť). Je to myšlienka, ktorá vyzerá tak logicky, že ju dlho nikto nespochybňoval, a aj dnes, keď už spochybnená bola až-až, ešte stále ovplyvňuje, ako sa ženy pozerajú na svoje telo, aj ako sa k nemu správa moderná medicína.

Moravianska venuša, neznámy umelec, 22 800 p.n.l.

Dilema v pôrodnej dileme vychádza z myšlienky, že chôdza na dvoch nohách je tým efektívnejšia, čím je panva užšia, ale pôrod je tým ľahší, čím je panva širšia. Takže keď naši predkovia začali chodiť po dvoch, a k tomu začali rodiť babätká s väčšou a väčšou hlavou, dostali sme sa takpovediac do peknej kaše. A táto evolučná kaša zanechala ženy s babätkami, ktoré sa rodia trochu priskoro a telami, ktoré nie sú celkom ideálne ani na chôdzu ani na rodenie. Znie to celkom logicky. Ale je to pravda?

Slovné spojenie pôrodná dilema zaviedol v roku 1960 antropológ Sherwood Washburn, ale samotná myšlienka má staršie korene. V 19. storočí si lekári a vedci všimli, že ženy v západnej spoločnosti majú ťažšie a komplikovanejšie pôrody než ženy z „primitívnych“ spoločností a ne-belošky všeobecne. Usúdili, že je to tým, že biele ženy sú viac evolučne vyvinuté (uau, človek ani nevie, čo na to povedať, ale taká bola doba). Neskôr sa táto myšlienka spojila s tým, že táto „vyvinutosť“ súvisí s chôdzou na dvoch nohách a pôrodná dilema bola na svete.

V posledných rokoch však túto hypotézu vedci prakticky vyvrátili.

Široká panva nesťažuje chôdzu

Svojím spôsobom by tento článok mohol skončiť priamo tu, lebo už prvý predpoklad pôrodnej dilemy, teda to, že široká panva sťažuje chôdzu, sa ukázak ako mylný. Ženy, ako sa zdá, nemajú s chôdzou najmenší problém a to ani tie, ktoré majú nadpriemerne široké panvy. Jedna štúdia sa zaoberala tým, ako sa líši energetický výdaj pri chôdzi so širokou a úzkou panvou. A prišli na to, že sa vôbec nelíši. Široká panva je rovnako vhodná na chôdzu a beh na dvoch nohách ako úzka panva, a tým sme vlastne z pôrodnej dilemy odstránili akúkoľvek dilemu.

Prečo teda panva nie je širšia?

„Tak počkať“, možno si práve hovoríte. Ak naše panvy môžu byť širšie, bez toho, aby to spôsobilo problémy, prečo teda nie sú? Prečo nie sú dosť široké na to, aby naše babätká vyšli von neskôr a trochu viac pripravené na život? (Tu by vám asi každá tehotná žena v 9. mesiaci povedala, že čakať dlhšie rozhodne nie je dobrý nápad.) A prečo nie sú širšie tak, aby pôrody boli ľahšie? Tak sa na to pozrime

Je to o energii, nie o panve

Teória, že sa ľudia rodia priskoro je obvykle založená na tom, že naše mozgy pri narodení dosahujú len 30% veľkosti dospeláckeho mozgu, narozdiel od ostatných ľudoopov, u ktorých má mozog novorodenca 40% alebo viac jeho konečnej veľkosti. Avšak ak sa pozrieme na iné merítka (ako to urobili tu), zistíme, že mozog ľudského novorodenca, veľkosť jeho tela a dĺžka tehotenstva v porovnaní k veľkosti matky sú všetky väčšie, než by sa očakávalo od ľudoopa našej veľkosti. Takže ak sa na to pozrieme z tohto pohľadu, naši potomkovia trávia v maternici viac času, než je priemer pre primáty. Rozdiel je vlastne iba v tom, že máme obrovské mozgy, ktoré rastú neobvykle veľa v prvých rokoch života.

Podľa tej istej štúdie to vyzerá, že to, čo naozaj obmedzuje dĺžku tehotenstva nie je panva, ale metabolizmus. Metabolizmus tehotnej ženy jednoducho dokáže vyživovať dieťa približne 9 mesiacov a nie viac. To by mohol byť dôvod, prečo ženy so zníženou funkciou štítnej žľazy rodia v priemere o niečo neskôr. Jednoducho spotrebujú menej energie pre seba a viac ostane pre dieťa.

Takže možno nakoniec naše babätká nie sú narodené „predčasne“, aj keď sú trochu menej samostatné než novorodené opičky. A v žiadnom prípade to nie je primalá panva, čo by nás nútilo k takej predčasnosti. Dokonca, ak by sa ľudské babätká rodili s veľkosťou hlavy 40% dospeláckej veľkosti (tak ako šimpanzy), aj tak by to znamenalo, že by panva bola len o 3 cm širšia, než je priemer. A niektoré ženy takú panvu majú.

Panva pritesná na pôrod?

Tak dobre. Ak by to nespôsobilo iné problémy, prečo nie je panva širšia, aby sa uľahčil pôrod? Väčšina ostatných ľudoopov má trochu viac miesta. Ale ak zoberieme do úvahy nie len ľudoopov, ale aj opice, zistíme, že nie sme jediný u koho je prechod hlavičky cez panvu trochu tesný. A to tie opice ani nechodia po dvoch.

Porovnanie veľkosti panvy a novorodeneckej hlavy pre vybrané primáty (zdroj).

Prečo je teda pôrod u ľudí tak problematický?

Nuž, možno nie je. Myslím teda problematický. Alebo by nemal byť. Možno sú naše panvy dosť veľké. Existuje niekoľko mechanizmov, ktorými sa ľudia na pôrod prispôsobili. Za prvé, ženská panva je širšia ako mužská. Za druhé, hormóny počas tehotenstva spôsobia, že kĺby sú pohyblivejšie. Za tretie, novorodenci majú hlavičky, ktoré sa dajú dosť zmačknúť. Prečo by všetky tieto opatrenia mali byť nedostatočné?

Je tu možnosť, že preceňujeme, nakoľko boli pôrody v minulosti nebezpečné. Keby ste si mali tipnúť, koľko pôrodov by ste povedali, že končilo zle? 1 zo 100 (1%)? Viac? Menej? (Ja som si vždy predstavovala tak 10%, neviem, prečo.)

Faktom je, že o úmrtnosti pri pôrode máme veľmi málo údajov až do približne 19. storočia. 19. storočie bol čas, keď sa pôrody začali presúvať z domovov do nemocníc a začali sa robiť lepšie záznamy. Okrem toho však pôrody v nemocnici boli veľmi veľmi dlho oveľa nebezpečnejšie než domáce pôrody. Z časti to bolo kvôli vyššiemu riziku infekcie (keď lekári išli k rodičke priamo z pitevne, bez umytia rúk, lebo také sa vtedy ešte nenosili) a aj preto, že lekári nemali znalosti a skúsenosti babíc, a tak sa učili za pochodu (na úkor pacientov). Bol to aj čas, keď byť bledá a slabá bolo v móde a mnoho žien malo v detsve krivicu z nedostatku vitamínu D, čo spolu s podvýživou a korzetmi viedlo k deformovaným panvám (tu a tu). Takže v čase, keď sa zrodilo pôrodníctvo, boli pôrody naozaj ťažké, nebezpečné a komplikované, aj keď evolúcia s tým mala pramálo spoločného.

Ako to bolo predtým? O tom máme veľmi málo záznamov, ale čosi sa nájde, najmä z druhej polovice 18. storočia. Napríklad, denník pôrodnej babice z Maine, Marthy Ballard, ktoré bola pri 814 pôrodoch medzi rokmi 1785 a 1812 a nikdy nestratila ani matku, ani dieťa. Alebo záznamy z Veľkej Británie a Francúzka z druhej polovice 18. storočia, kde úmrtnosť žien pri pôrode bola 1% v Británii a 0,13% vo Francúzsku. A to bolo v prípade veľkých miest ako Londýn a Paríž, kde boli ľudia väčšinou v horšom zdravotnom stave ako na vidieku a hygiena bola mizerná.

Tiež si môžeme urobiť predstavu o pred-moderných (to je asi nové slovo) pôrodoch podľa toho, ako rodia „necivilizované“ spoločnosti. Antropológ George Engelmann v jeho knihe Labour Among Primitive Peoples z roku 1882 popisuje, ako rodili domorodé kmene v Amerike, Afrike, Indovia atď. Z jeho pozorovaní sa zdá, že pôrody pre nich boli rýchle (do 3 hodín, často do hodiny), menej bolestivé, vzbudzovali oveľa menej strachu a smrť bola len zriedkavým výsledkom.

Zdá sa, že možno pôrod nie je univerzálne peklo pre homo sapiens sapiens. Možno naše telá a naša biológia boli prispôsobené na to, aby to išlo aj ľahšie.

Prečo je pôrod ťažký pre moderných ľudí?

Vo vyspelých krajinách je dnes úmrtnosť žien pri pôrode oveľa lepšie, ako 1% v Londýne v 18. storočí. Či je však lepšia, ako tá Marthy Ballard, to nikdy nezistíme, vieme len, že jej úmrtnosť bola menej ako 0,12%, možno oveľa menej. Väčšina vyspelých krajín má dnes úmrtnosť menej ako 0,02% (vo vývojových krajinách môže to číslo byť oveľa väčšie, až okolo 0,4%). Avšak cisársky rez sa vykonáva v priemere v 30% pôrodov, alebo viac. Ak predpokladáme, že ide o život zachraňujúci zákrok, tak moderné ženy naozaj majú problém rodiť.

Avšak aj medzi vyspelými krajinami sa výskyt cisárskych rezov veľmi líši, čo nám naznačuje, že dôvody naň sa viac vzťahujú na kultúru, životný štýl a zaužívané postupy, než na biológiu.

Týmto článkom určite nechcem popierať prínos moderného pôrodníctva, ani zľahčovať vážnosť komplikácií, ktoré práve vďaka nemu končia šťastne. Čo si však myslím, že je dôležité, je, aby sme myšlienku pôrodnej dilemy a jej podobné nechali za sebou. Ženy nemajú telá odsúdené evolúciou na to, aby fungovali podpriemerne pri chôdzi, či rodení. Nie sme obeťami našej biológie. Nie sme akýsi nešťastný kompromis. Takéto pochopenie ovplyvňuje, ako sa ženy na vlastné telo pozerajú, ale zároveň otvára otázku: čo, ak nie biológia, robí pôrody ťažkými? Ak zmeníme uhol pohľadu z toho, že to tak jednoducho je a musí byť, možno nájdeme spôsob, ako tento veľký životný míľnik urobiť pre ženy jednoduchším. Lebo kultúra a životný štýl sa menia oveľa (oveľa) ľahšie, než vlastná anatómia, a to, myslím si, je povzbudzujúca myšlienka.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.